Slzy uvoľnenia, katarzie a spomienok ako dar od speváčky Máji Velšicovej Mraziaci box od sponzora Jozefa Zaťku.
Dolnoohajský Dom seniorov nie je domom melanchólie. Riaditeľ Peter Bartovič a jeho zamestnanci robia všetko preto, aby sa jeho obyvatelia cítili dobre. Bolo tomu tak i nedávno, keď si slávnostným programom pripomenuli 2. výročie Domu seniorov. Veľké prekvapenie pre všetkých pripravil riaditeľ Východoeurópskej agentúry pre rozvoj n.o. (EEDA n.o.) JUDr. Jozef Zaťko, ktorý na Dolný Ohaj pozval speváčku Máju Velšicovú a zasponzoroval obyvateľom domu seniorov mraziaci box. Mimochodom aj jeho zásluhou sa v dolnoohajskom Kostole sv. Rodiny nachádzajú relikvie pátra Pia a pálenka z pálenice Pleškovcov sa v Srbsku úspešne prezantpvala, keď sa umiestnila na 1. mieste. Jeho zásluhou sa v našomregióne konajú medzinárodné konferencie, a tým sa zviditeľňuje naša oblasť nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Ako majiteľ penziónu Termál v Podhájskej poskytuje ubytovanie kňazom a iným vzácnym hosťom. Dokonca, takou malou kuriozitou je, že dokonca kňaz z Talianska páter Sebastián má trvalý pobyt s jeho číslom domu v Dolnom Ohaji. Doma i v zahraničí získal viacero ocenení, napr. za spoluprácu s Detským nadačným fondom Maják realizáciou klimatických liečebných pobytov. Bohatý bol aj program k 2. výročiu Domu seniorov. Mája Velšicová si odniesla z Domu seniorov takéto dojmy: „Veľmi dobré, lebo je to všetko krásne, čisté, aj ten pán riaditeľ Bartovič, on má k tomu úžasný vzťah, myslí na to, čo všetko ešte má urobiť, vylepšiť…“ Hoci Mája nezaspievala svoju známu pieseň „Jožko, Jožko, bez Teba je ťažko“, spievala o príbehoch, ktoré podľa nej mohli prežiť aj jej tunajší diváci. Svojím vystúpením ich vtiahla do čias mladosti a jej piesne sa veľmi páčili. Niektorí sa jej prihovorili, že si ju pamätajú ešte spred dvadsiatich, tridsiatich rokov. Na margo týchto divákov poznamenala: „To bolo také dojemné, nie preto, že si ma pamätajú, ale že si ma pamätajú toľké roky, tak to je pre mňa veľká poklona… Ja som sa snažila ich trošku aj potešiť, aj rozosmiať, ale aj rozplakať. Ale to boli také slzy uvoľnenia, katarzie, slzy spomienok na mladosť. A bolo to naozaj také, že tam som počula vtedy ešte aj muchu lietať. Potichu dýchali, tam bolo tichúčko, tak počúvali, tak sa nechali vtiahnuť do tej nálady, ktorú som im servírovala.“ Veľkú radosť ľuďom spravilo aj odovzdanie už spomínaného mraziaceho boxu od Jozefa Zaťka.